Dnes o konšpiráciách vo filatélii

Filatelistický (ob)šťastník

Konšpirácie. Či chceme alebo nie, sú medzi nami. Ovplyvňujú nás, ovplyvňujú naše názory a myslenie. Pravdivosť nie každej informácie si totiž dokážeme preveriť a s tým konšpirátori počítajú, je to voda na ich mlyn. Sú konšpirácie aj vo filatélii? Sú. Veď čo iné ako konšpirácie sú neoverené informácie na spôsob, že ten alebo tamten to či ono anonymne kúpil za bagateľ v zahraničnej aukcii a doma predal za majland? A onedlho sa ukáže, že to bola len hlúposť, výmysel? Sú však aj košatejšie, rozvinutejšie konšpirácie, ktoré môžu vzbudzovať aj úsmev. O jednu takú sa pokúsil náš nový prispievateľ Ján Gavuľa. Jeho konšpirácia sa týka sa známok Slovenského štátu 1939 – 1945:

Ako vznikol pergamenový papier?

Ako isto vieme, pergamenový papier sa vyskytuje na dvoch známkach Slovenského štátu, a to na hodnotách 10h a 20h z prvej pretlačovej série. Pre málo informovaného čitateľa pripájame informáciu, že ide o československé známky z emisie Štátny znak z roku 1929 (Pofis č. 249 a 250) , ktoré boli po vzniku Slovenského štátu pretlačené dvojriadkovým červeným nápisom Slovenský štát/ 1939.  Monografia československých známok, 3. diel, o papieri známok Štátneho znaku na strane 166 píše (preklad z češtiny): „Papier má prostrednú hrúbku (v češtine „tloušťku“, čo nie je samička ryby tloušť, teda jalca – pozn. aut.), je hrubý približne 0,08 mm a má drsnejšiu štruktúru. Časť nákladu niektorých hodnôt má papier tenší – 0,05 až 0,06 mm, ktorý je priesvitný. Vyskytuje sa pri hodnotách 10, 20, 30 a 40 h.“ Ako však uvádza na str. 26 časopis Tribuna filatelistů (5/1946), známky Štátneho znaku na tenšom papieri, teda s nižšou gramážou, neboli nikdy na Slovensko dodávané, cit. „aby se Slováci necítily být ukráceni.“ Ak je toto pravda, vysvetlenie existencie pergamenového papiera na známkach 10h a 20h Štátny znak treba hľadať inde.

John Pisarcik: „Nebyť mňa, pergamenový papier by nikdy nevznikol !“

Vyše 70 rokov trvajúce tápanie v informačnej hmle ukončil rozsiahly článok uverejnený v najnovšom čísle amerického časopisu Scott Stamp Monthly (12/2019). Mesačník na dvojstrane pod titulkom   Parchment paper. Who, when, how? uverejnil prudkú polemiku medzi dvomi niekdajšími pracovníkmi Slovenskej Grafie, ktorí sa v roku 1939 podieľali v Bratislave na výrobe slovenských známok. Redakcia priznáva, že materiál bol spracovaný už v 60-tych rokoch minulého storočia a na uverejnenie čakal dlhých 60 rokov.  Without me, parchment paper would never be produced! (v preklade „Nebyť mňa, pergamenový papier by nikdy nevznikol!“) tvrdí v článku Ján Pisarčík (John Pisarcik), jeden z dvojice spomenutých tlačiarov, dlhoročný predseda krajanského spolku filatelistov v Clevelande, a  vysvetľuje svoj prínos k jeho vzniku (preklad z angličtiny): „V slovenskej Grafii sme pracovali vražedným tempom, čo je pre Slovákov mimochodom typické, a počas pracovnej zmeny sme často nemali čas sa ani najesť, preto som si nosil rožok so salámou k tlačiarenskému stroju. Pamätám si, akoby sa to stalo včera – bol 22. marec 1939, práve som pretláčal 20-halierový Štátny znak. Spustil som stroj, pravou rukou, a v ľavej som držal rožok. Horná doska s vymoletovanými pretlačami pravidelne udierala o spodnú dosku, na ktorej bol položený hárok známok; stroj pracoval ako hodinky.

Odfúknutá saláma…

Zrazu nejaký blbec (angl. jerk) bezprostredne pri stroji otvoril obe okenné krídla a silný prúd vzduchu – mal som vtedy v ruke len dolnú časť rožka so salámou, salámové rezy boli tenké, neboli k pečivu prilepené maslom, lebo maslo bolo vtedy drahé – mi ten najtenší plátok z rožka odfúkol priamo na hárok známok. Panika!!! Rožok som okamžite spustil na zem a pravou rukou som chytil pravý dolný roh hárku a bleskurýchlo som sa ho snažil vytrhnúť zo stroja, ale, žiaľ,  stroj bol rýchlejší… Takú ukrutnú bolesť by som neprial zažiť ani najväčšiemu nepriateľovi vrátane manželky,“ uzatvára tému Ján Pisarčík. (Špecializovaní zberatelia známok Slovenského štátu vedia, že známka 20h Štátny znak na pergamenovom papieri sa najčastejšie vyskytuje s pretlačami posunutými až do stredu medzi  známky, čo by mohlo potvrdzovať pravdivosť Pisarčíkovej výpovede, že snaha bola, ale „stroj bol rýchlejší“.)

20 h Štátny znak na pergamenovom papieri. Vďaka tejto známke prišiel Ján Pisarčík o dva prsty

„This is heavenly crying!” (To je do neba volajúca sprostosť!) reaguje v časopise bývalý Pisarčíkov nadriadený v Slovenskej Grafii a zmenový vedúci Vladimír Scharinger. “Jano, veď si bol aj si filatelistom a videl si ponúkať na trhu 20-halierové známky, ktoré by v časti obrazu mali normálny papier a v časti pergamen?”, oponuje Scharinger.

Trojprstý Pisarčík

“Neviem, kam otázkou mieriš,” odpovedá Pisarčík. “To je nad slnko jasnejšie, kam mierim, trojprstý! (Jánovi Pisarčíkovi po nehode v tlačiarni 12. apríla 1939 v nemocnici U milosrdných amputovali palec a ukazovák pravej ruky – pozn. aut.) Saláma je v reze okrúhla, takže ak by si hovoril pravdu, niektoré známky by nutne museli byť pergamenovo-nepergamenové, “ dobiedza Scharinger. “Omyl, priateľu, veď sám dobre vieš, že som v tridsiatom deviatom jedával výlučne loveckú salámu. A jeden rez loveckej salámy pokryje práve dve známkové polia,” vysvetľuje Pisarčík. “Takže existuje na pergamene len jedna jediná dvojpáska? A čo tie ďalšie exempláre na trhu?? A čo tie väčšie bloky? A čo 10-halierový pergamen? ironizuje Vladmír.

“Vieš, nechcel som to tu pôvodne vyťahovať, ale keď inak nedáš, tak nech sa páči, ty epigón jeden!!!” prechádza do protiútoku Jano Pisarčík “Epigón??” “Presne tak, si len obyčajný  napodobovateľ!  Kto si nechával na pracovisko prinášať poslíčkom od Manderlu  obložené misy s oravskou slaninou, o ktorej si hovorieval, že ti nikdy nechutila?? Keď ti nechutila, prečo si si ju nechal do tlačiarne donášať? A čo si s ňou robil, keď si ju nejedol? A z čoho si si postavil hneď po príchode do Ameriky dom? Takže prosím ťa, už radšej mlč!!! víťazne smečuje Ján Pisarčík a redakcia Scott Stamp Monthly to necháva bez komentára.

Môže za to Čaputová?

Ako je možné, že síce s vyše 60-ročným oneskorením redakcia svetového filatelistického časopisu vyhradila dvom americkým Slovákom celú dvojstranu (časopis má 3 strany – pozn. aut.), a to na polemiku o parciálnom probléme slovenskej známkovej tvorby a zachádzajúcu až do osobných invektív? Priaznivci vnuka Vnuka, ktorý sa tiež volá František, to interpretujú ako „oneskorené uvedomenie si, že Slovensko je pupkom sveta“. Liberáli za tým vidia priazeň, akej sa v Amerike teší naša prezidentka Zuzana Čaputová. Nám sa však podarilo zistiť, že dôvody sú oveľa prozaickejšie: Archív článkov pripravených redakciou na uverejnenie  vrátane digitálnej techniky s najnovšími príspevkami o svetových raritách vyhorel minulý mesiac do tla! A tak sa na 60 rokov starú polemiku Jána Pisarčíka a Vladimíra Scharingera usmialo šťastie: v papierovej podobe bola uskladnená na toalete, ktorej sa plamene vyhli.

Nám však uverejnená diskusia ukázala, že saláma, slanina a známková tvorba majú k sebe oveľa bližšie, než sme si boli doteraz ochotní pripustiť.

Ján Gavuľa